10. februára 2019

Prelomový rok

1968: Rok, na ktorý by sme nemali zabudnúť…

O projekte GACY ’68, ale aj o tom, ako si pamätáme rok 1968 a a na čo by sme nemali zabúdať v súvislostiach slovenských i európskych hovorí Ľubor Matejko


Ľubor Matejko (Univerzita Komenského v Bratislave), koordinátor projektu
Prelomový rok 1968

——————————

Za „motto“ projektu ste si vybrali Platónovu Alegóriu o jaskyni. Prečo?

Platónova alegória je o ľuďoch, ktorí nemôžu alebo nechcú vidieť a spoznať svet okolo seba, ale aj o ľuďoch, ktorí svoje poznanie túžia sprostredkovať ostatným. Príbehy podobné tomu Platónovmu sa v dejinách človeka odohrali veľa razy a odohrávajú sa aj dnes. Ukazujú, že ľudské poznanie nedokážu zastaviť ani prekážky, ani nedôvera, strach, či neochota ľudí uvidieť realitu. Niekedy sa pre jednotlivca končia smutne, ako u Platóna, ale nie vždy.

Ak hovoríte, že treba vidieť obraz reality, a nie jej tieň, ako tomu máme rozumieť?

Šesťdesiaty ôsmy vnímajú rozliční ľudia rozlične. Najvýraznejšie tu asi pôsobí generačný faktor, ale nielen ten. V zásade je predstava každého z nás determinovaná najmä štruktúrou informácií, ktoré tvoria skladačku. Dokonca aj u tých, čo Šesťdesiaty ôsmy zažili, lebo čosi bolo pre nich dôležitejšie, a čosi si ani nevšimli. Trochu to pripomína surrealistický obraz, v ktorom sa prelína sen a realita. A v sne sa aj tieň môže javiť ako realita, to poznáme všetci.

Chcete teda oddeliť sen od reality?

Skôr rozpoznať prepojenie medzi nimi, odlíšiť ich. A odlíšiť aj rozličné reality. Na to sú dôležité detaily. Jeden príklad: samo slovo realita sa u nás v novinách po 21. auguste písalo s veľkým R. Dnes si už na to málokto spomenie, ale vtedy mal tento nezvyčajný detail veľký význam a ľudia mu dobre rozumeli. Všimli si ho dokonca aj v Moskve. Nie preto, že by sa nejako mimoriadne zaujímali o slovenský pravopis, ale preto, lebo si uvedomovali, že sa tak vyjadruje zmena obsahu pojmu „realita“, konflikt dvoch realít. Nová realita sa musela odlíšiť od toho, čo sa za realitu považovalo ešte včera.

 Prečo vlastne rok 1968?

Vlastne nejde len o rok 1968. Ide o Šesťdesiaty ôsmy ako sociálny a kultúrny fenomén. Ten netrval len dvanásť mesiacov a vstúpil do života každej rodiny, ulice, obce a je súčasťou kolektívneho spomínania a identity. Spája sa s udalosťami, hodnotami a osobnosťami, bez ktorých si ťažko predstaviť dnešné Slovensko i Európu. Z hľadiska kolektívneho spomínania je unikátny v tom, že ešte žijú ľudia, ktorí ho prežili, ale zároveň už uplynulo dosť času, aby sa otvorili archívy a mohli sme uvidieť aj to, čo malo ostať skryté.

Celá odpoveď

Pamäť je dôležitou súčasťou identity jednotlivca. Predstavte si, že sa raz podarí lekárom transplantovať mozog. Čo sa stane s pacientom po tejto operácii, ak sa pamäťové centrum v mozgu dostane do konfliktu s pamäťou tela, s korporealitou? Trochu to preženiem: mozog skokana do výšky a telo vzpierača nevytvoria fungujúci celok. Rovnako je to aj s pamäťou a identitou ľudských spoločenstiev: ak im vezmete pamäť, nebudú zdravými a funkčnými. Všetci vieme, že s európskou i slovenskou identitou to nie je práve najlepšie, ale zväčša iba čakáme, že to „niekto“ spraví… Tak sme sa dali do práce.

Menej

 

Aké sú možnosti archívnych výskumov? Nie je už všetko podstatné prebádané?

Za ostatných desať rokov sa publikovalo, resp. sprístupnilo množstvo dokumentov, ktoré boli predtým nedostupné. Ale to, že sa dokumenty publikovali, ešte neznamená, že sa aj využívajú. U nás, aj v iných krajinách EÚ. Navyše, rozhodne nie všetko je prebádané a stále sa vedú diskusie o možnostiach interpretácie tých či iných dokumentov.

Na čo sa vo výskume sústreďujete?

Robíme vlastný výskum v domácich archívoch, ale aj v zahraničí. Mnoho vecí sa „neupieklo“ u nás, niečo sa dá lepšie pochopiť až pri pohľade zo zahraničia. To platí o „veľkých“ i „malých“ dejinách.

Celá odpoveď

Vytvárame vlastný archív spomienok pamätníkov a s našimi študentami „prehrabávame“ fondy slovenských archívov. Aj tam je kadečo celkom neznáme, čoskoro uvidíte. J Partneri z Bolognskej univerzity ponúkli výskum v talianskych archívoch, partneri z Bulharska, Chorvátska a Estónska v tamojších archívoch. Máme k dispozícii dokumenty z ukrajinských fondov KGB…

Menej

Čo myslíte pod „veľkými“ dejinami?

Dejiny písané v kabinetoch politikov. Dobrým príkladom je nahrávka telefonického rozhovoru Brežneva a Dubčeka, ktorý sa odohral 13. augusta večer, teda týždeň pred inváziou. To je významný prameň k „veľkým“ dejinám. Hovorí o kritickom momente vo vzťahu vládcu svetového impéria a jeho taktizujúceho vazala.

O čom sa zhovárali?

Rozhovor trval skoro poldruha hodiny a aj z textového prepisu cítiť mimoriadne silný emotívny náboj. Brežnev vytrvalo tlačí na „plnenie sľubov“ zo schôdzky v Čiernej nad Tisou a Bratislavy a Dubček vysvetľuje, ospravedlňuje, či lepšie povedané vyhovára sa a zúfalo sa pokúša získať čas. Miestami stráca nervy. Hovorí dokonca o odstúpení z funkcie.

Celá odpoveď

V zápise z rozhovoru je o. i. aj toto:

Dubček: Ak si myslíte, že Vás klameme, robte opatrenia, ktoré Vy sami považujete za správne. Je to Vaša vec.

Brežnev: Vieš, Saša, opatrenia, ktoré budeme považovať za správne, celkom určite urobíme. A dobre hovoríš, že je to naša vec.

Menej

©GettyImages

Dá sa tomu rozumieť tak, že Dubček dal Brežnevovi súhlas na intervenciu?

Ťažko povedať, čo rozumel pod „opatreniami“ Dubček a čo Brežnev. A či rozumeli to isté. Objasnil by to možno záznam z rokovaní medzi štyrmi očami v Čiernej nad Tisou, ale ten sa nerobil. V kontexte rozhovoru však túto repliku sotva možno chápať ako súhlas s vojenskou intervenciou. A už vôbec nie ako pozvanie, hoci sa to niekedy robí. Z toho, ako Dubček v rozhovore manévruje, jasne vyplýva, že slovnému tlaku nemienil lacno ustúpiť a že „súhlasil“ len s tým, čo bolo jasné aj bez jeho súhlasu. Samozrejme, mohol tušiť, že hrozí aj vojenská intervencia, ale ak by to tak aj bolo, sotva by mohol krajinu pripraviť na najhoršie bez toho, aby situáciu sám nezhoršil.

Ako je to s tými „malými“ dejinami? Máte na mysli dejiny nie z pohľadu politických kabinetov, ale takpovediac zdola?

Realitu Augusta ’68 netvorí len príbeh Dubčeka, Brežneva či Husáka, o ktorých sa spravidla hovorí v učebniciach. „Malé“ dejiny – to je veľké pole dosiaľ neprebádaných a nevyužitých archívnych dokumentov. Veľmi bohatým prameňom je súkromná korešpondencia. Listy často odkrývajú najintímnejšie pocity ľudí. V uzneseniach Politbyra sa o takýchto veciach veľa nepíše… Žiaľ, mnohé listy z tých čias skončili dávno v koši.

Ako sa teda dá dostať k súkromným listom obyčajných ľudí?

Časť listov, ktoré prešli cez štátne hranice, zachytili napríklad tajné služby, ktoré ich v rámci tzv. perlustrácie otvárali a ich obsah zaznamenali. No a, samozrejme, sú aj originály, kade tade roztratené a zabudnuté v starých skriniach… Do archívu sme tak napríklad získali list, ktorý ilustruje príbeh bývalého náčelníka železničnej stanice v Banskej Bystrici. Jeho meno nie je dôležité, môžeme ho volať Jozef Mak, človek-milión. Roku 1964 ho zbavili funkcie a preradili na robotnícke miesto za to, že dal kolegom na stanici prečítať interné materiály KSČ o rehabilitácii Gustáva Husáka. List zo začiatku roka 1968 je krásnou ukážkou životného pocitu obyčajného človeka tých čias.

Skôr ako sa spýtam na ten životný pocit, možno by bolo dobre vysvetliť, o čo išlo v kauze „Husák a Mak“.

Husáka zvalcoval režim, ktorý sám pomáhal etablovať. Keď sa stal nepohodlným, zatkli ho a od roku 1951 do roku 1954 ho držali vo vyšetrovacej väzbe ŠtB. Po rokoch mučenia ho napokon odsúdili. Prepustili ho až roku 1960 a ďalšie tri roky trvalo, kým ho rehabilitovali. Husák začal aktívne vystupovať na straníckych fórach, čo vyvolávalo nevôľu starej garnitúry a doplatil na to aj náš Jozef Mak.

Celá odpoveď

Dostal sa k strojopisne rozmnoženým kópiám prejavov straníckych bossov, a aj k Husákovým prejavom. Nijaký protikomunistický materiál, sám Jozef Mak bol presvedčený komunista, ale boli to háklivé „interné“ dokumenty, ktoré ukazovali, že „Strana“ nie je neomylná. Tak ho príkladne potrestali…

Menej

Vráťme sa k listu. Čo hovorí o životnom pocite obyčajného človeka v Šesťdesiatom ôsmom?

Jozef Mak napísal list v januári 1968, keď sa už začínalo Husákovo „hviezdne obdobie“, ale on ešte stále žil s pocitom zatrpknutosti, strachu a nedôvery. V liste odpovedá bratovi, ktorý mu očividne vlieval nádej, že aj preňho už svitá na lepšie časy:

Drahý brat Janko!

V prvom rade ďakujem za tvoj list, ktorý ma potešil, ale len potešil, lebo ja už ničomu neverím. Aj pred tri a pol rokmi bola podobná nálada v našej strane a nakoniec to dopadlo tak, že sme museli čušať a ja som na to úplne doplatil. Situáciu sledujem, čítam denne tlač a aj vo včerajšej Pravde z 19. 1. 68 som si všimol takých viet, ktoré sa v tlači už dávnejšie neobjavili. Aj pred tým bola iná situácia v Bratislave a iná u nás na strednom Slovensku a hlavne v BB.

Jozef Mak zrejme bratovi píše úprimne, ale je to len jeden list. Dá sa z neho usudzovať, aký bol pocit bežného človeka?

Ilustruje atmosféru doby. Podobná zmes skepsy, strachu, podozrievavosti a nedôvery je dosť typická. To, samozrejme, neznamená, že by sa Jozef Mak nesmial, nemiloval, nechodil na futbal a pod. Vlastne ani nejde o pocit, skôr o životný postoj: akceptovanie stavu paralelných životov, jedného súkromného a druhého verejného. Vzťah k štátu ako k hroznému nástroju moci, nie ako k inštitúcii, ktorá je tu pre lepší život človeka. Tento moment často zaznieva aj v nahrávkach svedkov, ktoré robíme.

Celá odpoveď

Inak, v nahrávkach vidno zreteľné generačné rozdiely. Mladí boli roku 1968 oveľa menej skeptickí, hovoria o nádeji, ale pamätajú sa na obavy a nedôveru svojich rodičov. Náš Jozef Mak mal vtedy okolo štyridsať a ľudia z jeho generácie majú dnes deväťdesiat a viac… takýchto pamätníkov je už veľmi málo. O ich postojoch a pocitoch sa tak dnes už môžeme dozvedieť zväčša iba z nahrávok, listov alebo iných textov, ktoré vznikli dávnejšie. A tie majú jednu nevýhodu: nedá sa dodatočne spýtať na to, čo v nich chýba.

Menej

Neruší vás, že výpovede pamätníkov sú subjektívne?

Pre historika je vždy lepšie, keď nejaký prameň má, ako keď ho nemá. Pre výskum pamäte sú takéto výpovede dokonca nevyhnutné a ich subjektívnosť je plusom. To od nich vlastne očakávame – osobnú skúsenosť. Bez poznania životných pocitov ľudí sa z obrazu reality vytráca životná plnosť a ostáva iba jej tieň, schéma bez farby, chuti a vône. Taká schéma má zvláštnu schopnosť prispôsobovať sa. Pozrite si učebnice dejepisu a uvidíte, ako ľahko sa dá schéma prispôsobiť.

Napriek tomu, subjektívnosť má aj svoje mínusy…

Rozprávanie každého z nás, či chceme alebo nechceme, podmieňujú rozličné okolnosti, generačné, geografické, sociálne aj osobnostné… Funguje jav, ktorý sa v sociálnej psychológii nazýva kognitívna disonancia.

Celá odpoveď

Keď rozprávame o tom, čo sme prežili, chceme byť sami pred sebou „čistí“, a tak svoj príbeh aj podávame. Vlastne ním manipulujeme. V takýchto prípadoch si pri interview vieme pomôcť práve tým, že máme možnosť pýtať sa svedka ďalej a zistiť, prečo si veci pamätá tak, ako si ich pamätá.

Menej

O čom hovoria ľudia najviac, keď sa ich pýtate na Šesťdesiaty ôsmy?

Dnes si väčšina pamätníkov spomína najviac na 21. august. To je zvyčajne prvá bezprostredná reakcia, keď začneme rozhovor. Je to pochopiteľné, bol to silný zážitok. Ostatné kúsky reality Šesťdesiateho ôsmeho sa javia ako drobnosti, ktoré si vybavujú v pamäti až pri podrobnejšom rozhovore.

Aký je obraz Augusta očami ulice?

Dominuje šok. Z tých rozprávaní, čo poznám, by sa dali urobiť rozličné mozaiky, napr. takáto:

Vrátnička v starej smaltovni na okraji hlavného mesta musela odovzdať služobnú pištoľ. Všade rachot a škrípanie železa, všetko sa otriasa. Ľudia vybiehajú z domov v pyžamách, iba redaktor nočného vydania populárnych novín spí tak tvrdo, že ho zobudí až búchanie na dvere. Do redakcie sa dobíja Kamil, ktorý prešiel krížom celé mesto a zdesil sa. Tanky, zmätok, virvar. Uprostred hukotu počuť často otázku „Počemu?“. Cudzinec v uniforme vyššieho dôstojníka, čo si pri jedinom moste cez Dunaj svieti baterkou do mapy, sa však pýta „Gde ulica Dostojevskogo?“ Nikto sa nedozvie uspokojujúcu odpoveď.

Celá odpoveď

„Asi je vojna“, budí Štefana manželka ešte za tmy, uprostred dovolenky vo Vysokých Tatrách. Hneď ráno sa zbalia a cestujú domov. Čas sa nemeria na hodiny, ale na kilometre. Rady na benzínkach. Kolóny tankov zipsujú krajinu. Ľudia odmontujú obrovskú červenú hviezdu z brány Tatrasvitu a položia ju rovno na hlavnú cestu v nádeji, že sa zips zasekne. A naozaj, na moment sa to podarí… Kým dvaja vojaci neodložia hviezdu nabok. Potom sa vozidlá znova pohnú. Ďalší pokus. Hviezda opäť leží na ceste, ale tentoraz sa tanky pred ňou nezastavia. Tisíce márnych pokusov zastaviť vpád polmiliónovej armády, valiacej sa po zemi i zo vzduchu.

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (21. august 1968), foto: Július Kiss, 1968

Krajina je hore nohami. Noviny vychádzajú v mimoriadnych vydaniach niekoľkokrát denne a zakaždým sa rozchytajú. V štátnom rozhlase znejú patetické výzvy. V éteri sa ozývajú stanice, ktoré predtým nevysielali. Pár dní nemajú ulice mená a smerové tabule sú pootáčané. Všade. Aj v obci Ďurkov ktosi iniciatívne urobil z úzkej vedľajšej uličky hlavnú dopravnú tepnu okresu. Malý Oňo pol dňa zíza cez škáru v plote na manévre vojenského konvoja, ktorý sa tu musí otočiť, lebo pred ním je už iba les.

©GettyImages

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (21. august 1968), foto: Jozef Malacký, 1968

Na schodoch pred univerzitou v hlavnom meste Slovenska ležia kvety a Oľga  zapaľuje sviečku. Štefan stojí v dlhočiznom rade na chlieb. Niekto iný na cukor, soľ, konzervy. Gabo kupuje dve piksle bielej farby a štetce. Ktosi zhodil pomník s hviezdou, ktorý pred rokmi postavili pri Pečnianskom jazere padlým z roku 1945…

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti (21. august 1968), foto: Jozef Malacký, 1968

Archív GACY’68, ©Ľudovít Števko, 1968

„Davaj radio“, zakričí cuciak v uniforme a chmatne plechovku s kusom trčiaceho drôtu, ktorú si šestnásťročný Laci drží pri uchu len preto, lebo má dobrý pocit, že niekoho nasrdí. Cuciak v uniforme má na čapici rovnakú hviezdu, ako bola tá na pomníku, aj tá na bráne Tatrasvitu.

Menej

Šesťdesiaty ôsmy nie je len o Auguste. Ako a prečo sa vlastne rok 1968 stal u nás Šesťdesiatym ôsmym?

Máte pravdu, nie je len o Auguste. Pre niektorých sa začal v Januári, keď za najvyššieho predstaviteľa Komunistickej strany zvolili Alexandra Dubčeka. Pre zasvätenejších sa však začal už v júni 1967, keď Ludvík Vaculík, Milan Kundera a Antonín Liehm na zjazde spisovateľov  ostro kritizovali situáciu v komunistickom Československu. Bol to nesporný signál, že v bábkovom štáte na okraji Sovietskeho impéria sa čosi mení. Aj Dubček kritizoval svojho vtedajšieho straníckeho šéfa, Novotného, práve v tomto roku. A čoskoro ho aj nahradil.

Takže sa dá povedať, že Šesťdesiaty ôsmy sa začal už v roku 1967?

Šesťdesiaty ôsmy je aj o špecifickej atmosfére politického a kultúrneho vrenia a táto atmosféra sa formovala oveľa dlhšie. Ak chápeme Šesťdesiaty ôsmy ako sociálny a kultúrny fenomén, ktorý zasiahol prakticky celý svet, tak jeho počiatky siahajú do päťdesiatych rokov. U nás sa rodil z atmosféry uvoľnenia po smrti Stalina. Kritika kultu osobnosti a Stalinových zločinov, masové prepúšťanie väzňov a rehabilitácie – to všetko bolo súčasťou politického odmäku v ZSSR za Chruščova, najmä od roku 1956. A to všetko zažil na vlastné oči v Moskve aj Dubček. Nečudo, že rehabilitácia obetí sa stala jednou z jeho top tém. Keď Chruščova roku 1964 poslali „do dôchodku“, odmäk sa v Sovietskom zväze skončil. U nás sa proces uvoľňovania rozbiehal pomalšie, ale nezastavil sa a vyvrcholil v Šesťdesiatom ôsmom.

Poznal sa Dubček s Chruščovom?

Áno. Dubček v čase, keď bol ešte „len“ šéfom slovenskej „sekcie“ KSČ, hostil Chruščova na návšteve v Banskej Bystrici, pri príležitosti 20. výročia SNP. Túto udalosť dokumentuje fotografia, ktorá by sa mohla volať aj „Netušiaci“: sú na nej hlavní protagonisti dvoch „jarí“: Chruščov, netušiaci, že o necelé dva mesiace ho odvolajú, a Dubček, netušiaci, že o pár rokov sa stane ikonou ďalšej „jari“… a tiež skončí „odídený“.

©GettyImages

Šesťdesiaty ôsmy sa teda začal v roku 1956?

Začiatok Šesťdesiateho ôsmeho ako kultúrneho fenoménu by sme u nás pokojne mohli datovať do roku 1956 alebo dokonca ešte o čosi skôr. Roku 1956 našli čitatelia v Kultúrnom živote Tatarkovho Démona súhlasu, ktorý hovoril o demoralizácii spoločnosti, žijúcej v strachu povedať pravdu.

Celá odpoveď

Roku 1956 prijal zjazd spisovateľov rezolúciu, v ktorej sa žiadalo zrušenie „tlačového dozoru“ (tak sa vtedy volala cenzúra) v umení, rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených a pod. Koncom päťdesiatych rokov sa už nový životný pocit prejavuje aj v hudobných preferenciách mladej generácie a jasne vidieť gravitáciu k západným, resp. americkým vzorom. Už roku 1958 vznikla v Bratislave skupina, neskôr známa pod názvom Matuzalem, ktorá vnášala do do trampskej piesne černošské a sakrálne prvky. O desať rokov neskôr hrával Matuzalem bítové omše.

Za láskavé poskytnutie súkromnej nahrávky skupiny Matuzalem z r. 1969 ďakujeme Yvette Kajanovej.

V Pionierskom paláci, kde roky predtým burácala Internacionála, sa odrazu hral rock’n’roll… To všetko by sa dalo nazvať „skleníkovým“ Šesťdesiatym ôsmym.

Menej

Spomínali ste, že v Československu sa atmosféra uvoľňovala pomalšie…

Časť politických väzňov (medzi nimi aj Husáka) prepustili roku 1960 na základe všeobecnej amnestie prezidenta Novotného pri príležitosti prijatia novej Ústavy, ktorá vyhlasovala Československo za socialistický štát. Ďalším míľnikom bola ich rehabilitácia roku 1963. V tejto fáze sa uvoľnenie dotklo aj nášho Jozefa Maka. Celé sa to označovalo ako „obrodný proces“. V tom istom roku si mohli ľudia kúpiť slovenský preklad Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča a s úžasom čítať o utrpení väzňov v Gulagu. A v tom istom roku mohli slovenskí čitatelia vzrušene debatovať o Tatarkovom Démonovi, ktorý konečne vyšiel aj knižne.

Výraz „obrodný proces“ sa zvyčajne spája až s Dubčekovou érou…

Áno, ale to len preto, lebo vtedy vrcholil a akosi sme zabudli, že obsah tohto pojmu sa vyvíjal. V diskurze sa vyskytoval už celé roky predtým, a to v súvislosti s nápravou chýb z čias kultu osobnosti. V tomto zmysle ho spomenul napr. Gustáv Husák v jednom prejave roku 1964. Ešte ako „obyčajný“ účastník vystúpil na krajskej konferencii KSČ a predsedajúci ho zahriakol, že prekročil časový limit na diskusný príspevok. Je to zvláštny prejav. Ukazuje celú zložitosť vtedajšej reality.

Myslíte to, že Husák najprv pomohol režim nastoliť, potom ho ten istý režim zomlel a potom ho išiel obrodzovať? 

Áno, aj to. A dodajme, že ten istý Husák bol potom strojcom „normalizácie“, ktorá „obrodný proces“ potlačila. Ak si ho však pamätáme len ako „normalizátora“, je to ďalší príklad situácie, keď sa pozeráme na tieň, a myslíme si, že vidíme realitu. Treba však povedať, že „obrodný proces“ nie je pojmom, ktorý by úplne vystihoval fenomén Šesťdesiateho ôsmeho. Aj keď s týmto pojmom dobový diskurz bežne narábal. Šesťdesiaty ôsmy má mnoho vrstiev, ktoré vidíme až s odstupom času. Mne osobne znie výraz „obrodný proces“ tak trochu čudne. Ak aj vám, znamená to, že mu už dnes ťažko celkom porozumieť. Bol súčasťou dobového politického slovníka. A, mimochodom, aj pojem „obrodný proces“ má viacero sémantických vrstiev.

Znie to ako archeológia v lingvistike…

Význam slova sa v čase mení. Najstaršia významová vrstva pojmu „obrodný proces“ sa konštituovala v počiatkoch diskusií o náprave „chýb“ a „deformácií“. Najmladšia sa formovala za Dubčeka. Vtedy však už nešlo len o rehabilitáciu komunistov, ktorí sa ocitli vo väzení, ale aj o ostatné obete totality, vrátane kňazov, rehoľníkov, cirkevných hodnostárov. Tisíce a tisíce ľudí. 9. mája 1968 (na výročie konca vojny!) dokonca prepustili Alexandra Macha, ministra vnútra vojnovej Slovenskej republiky.

Celá odpoveď

Spočiatku bol „obrodný“ pramienok pre bežného človeka badateľný len slabo, ilustruje ho napr. sporá zmienka o „kulte osobnosti“ v dokumentoch X. zjazdu KSČ (jún 1954). Občas sa strácal z očí, inokedy vystupoval znova na povrch a naberal na sile. Ak sa mám vrátiť k nášmu železničiarovi, Jozefovi Makovi, tak on bol jedným z tých, ktorí nestálosť tohto pramienka pocítili na vlastnej koži. Jeho chyba bola, že priradil pojmu „obrodný proces“  v roku 1964 význam, ktorý sa stal súčasťou reality až v januári ’68.

Menej

KSČ pripustila, aby sa „obrodný proces“ dotkol aj cirkvi ako úhlavného nepriateľa ateistického režimu? A človeka odsúdeného ako vojnového zločinca?

Šaňo Mach – to je osobitná kapitola, ale pokiaľ ide o cirkvi, po nástupe Dubčeka sa odčinenie krívd, ktoré sa im stali, javilo akosi systémovo logické. To je jeden zo znakov Šesťdesiateho ôsmeho. Mnohoročné volanie po rehabilitácii vyústilo v prirodzenej logike všeľudského etického normatívu: obeť ako obeť. Ateistický režim ustúpil z pozícií, ktoré sa zdali veľmi pevné. Za všetky príklady aspoň dva, ktoré ilustrujú dynamiku vývinu udalostí.

Celá odpoveď

Prvý: osud dr. Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, významných postáv katolíckeho disentu. Väznili ich do roku 1964, resp. 1965. Po prepustení s prekvapením zistili, že kým boli vo väzení, režimu sa podarilo cirkev prakticky ovládnuť. Začali sa angažovať za jej obnovu a roku 1966 založili prvý vysokoškolský krúžok tajnej cirkvi. V roku 1968, keď prepustili z väzenia tajného biskupa Korca, začali formovať tajnú cirkev ako organizáciu. Tá potom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch fungovala ako dôležitý prvok slovenského disentu.

Druhý: V marci 1968 bol biskup Vasiľ Hopko ešte stále internovaný v kláštore, kde panoval režim blízky väznici. Odtiaľto napísal list, v ktorom prosil povoliť gréckokatolícku cirkev, zakázanú ešte roku 1950. Jeho prosbu podporil aj katolícky episkopát, aj veriaci, ktorí zozbierali desiatky tisíc podpisov. V tlači sa zjavili články o krivdách, ktoré gréckokatolícka cirkev v minulosti utrpela. Ladislav Holdoš, komunistický funkcionár, ktorý mal na jej likvidácii roku 1950 významný podiel a medzičasom bol uväznený i rehabilitovaný, podal svedectvo „ako sa naši gréckokatolíci stali pravoslávnymi“ a v júni 1968 už bola cirkev opäť povolená. Celé to trvalo len pár mesiacov. Boli to hektické časy.

Menej

Zvláštne, že režim tak úspešne ovládol katolícke Slovensko s jeho rurálnym konzervativizmom.

Myslel som skôr na zlý stav v cirkvách. Významným dielom k tomu prispel teror, tisíce a tisíce kňazov a rehoľníkov uväznili, dali do „výroby“, panoval strach. Cirkvi sa dostali pod plnú kontrolu štátu. Množstvo kňazov sa zlomilo. Ale máte pravdu, aj ateizácia postúpila. Podpísala sa pod to aj kolektivizácia a industrializácia a s nimi súvisiace sociálne zmeny. Za dvadsaťpäť rokov od vojny sa počet obyvateľov Bratislavy zdvojnásobil a dosiahol takmer 300 tisíc, rástli aj ďalšie mestá, v mestách stúpala rozvodovosť… Slováci už neboli tým rurálnym spoločenstvom, čo predtým.

V liste Jozefa Maka je zaujímavá indícia o regionálnych rozdieloch: pomery v Bratislave považuje za podstatne liberálnejšie ako v Banskej Bystrici.

Samozrejme, rozdiely v regiónoch nie je ťažké nájsť. Preto sa v projekte chceme pozrieť na „Pražskú“ jar nielen v Bratislave, ale aj v mestečkách či obciach Slovenska. A oprášiť príbehy, ktoré sa za normalizácie z pamäti miestnych komunít vytratili. Mimochodom, konštatovanie o regionálnych rozdieloch platí aj pre celé Československo: iná situácia bola v Česku, iná na Slovensku. Preto sa rozdiely v národných naratívoch pociťovali aj vtedy, a preto ich vidno aj dnes. Šesťdesiaty ôsmy zo slovenského pohľadu nebol celkom o tom istom, ako Šesťdesiaty ôsmy z pohľadu českého.

Celá odpoveď

Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď bol Dubček šéfom KSS, bola v Bratislave voľnejšia atmosféra ako v Prahe. Týždenník Kultúrny život publikoval na tie časy veľmi odvážne veci. Roku 1968 už hrala prím Praha. Československo, navonok unitárny štát, nebolo homogénne ani etnicky, ani sociálne, ani hospodársky a kultúrne. To, čo český a slovenský naratív výrazne spája, je August, rozdiely medzi nimi sú skôr v príbehoch spred Augusta i v príbehoch poaugustových. Aj keď, samozrejme, len do istej miery. Zrušenie cenzúry či smrť Jana Palacha – to sú faktory, ktoré dali tvár príbehom slovenským aj českým.

Menej

Čím je špecifický ten „slovenský“ Šesťdesiaty ôsmy?

Predaugustovému verejnému diskurzu vládli dve hlavné témy: demokratizácia a federalizácia. Podľa dobového aforizmu český program hlásal „Nejdřív demokracie, a pak federace“, kým v slovenskom sa často zdôrazňovala federácia, ktorá sa miestami akoby zlievala s predstavou demokracie. Aj v citovanom rozhovore Dubčeka s Brežnevom vysvetľuje Dubček „neplnenie termínov“ tým, že federalizácia prináša zložitejšie schvaľovacie procedúry, teda istú demokratizáciu. Petr Pithart hovorí že Šesťdesiaty ôsmy sa zrodil ako výsledok ambícií slovenského nacionálneho programu a pražskej liberálnej inteligencie.

Celá odpoveď

Je fakt, že kritické hlasy voči Novotného režimu sa už dávno pred rokom 1967 ozývali viac zo Slovenska a týkali sa tzv. slovenskej otázky. Po nástupe Dubčeka sa pre slovenské elity javila ako dobré riešenie federalizácia štátu. Kým proces demokratizácie ukončil August, federalizácia sa dotiahla, aj keď len formálne. Spočiatku sa na Slovensku zjavili obavy, že ani tá nebude. Slovenské politické elity teda mohli byť spokojnejšie. Tak sa dá vysvetliť istá rozdielnosť poaugustových príbehov.

Menej

Archív UK: Zbierka fotografií – udalosti 21. august 1968, Foto: Jozef Malacký, 1968

V čom tkveli príčiny slovenskej otázky?

V šesťdesiatych rokoch sa vystupňoval pocit kolektívnej krivdy, ktorý bol reakciou na to, že Novotného režim nešetrne siahal na hrdinov, mýty a symboly. Pocit krivdy súvisel aj s ekonomickými problémami, ktoré boli v slovenskej časti štátu podstatne ťaživejšie ako v českej. Ale to boli len bezprostredné podnety, príčiny boli hlbšie. Česko-slovenské vzťahy prešli v 20. storočí rozličnými peripetiami a aby sme to naozaj vysvetlili, treba ísť až do 19. stor.

Celá odpoveď

Je to na dlhú odpoveď, ale skúsim telegraficky. V 19. storočí sa formovali nacionálne programy moderných európskych národov. Tak sa vyhrotil národnostný problém v Habsburskej monarchii. Rozdelenie Rakúsko-Uhorska po 1. svetovej vojne ho malo vyriešiť, ale nevyriešilo. Vznikom Československa sa síce naplnil český nacionálny program, ale národnostné pomery v novom štáte boli vlastne zmenšeným zrkadlovým obrazom pomerov v monarchii: okrem Čechov tu žili milióny Nemcov a Slovákov, státisíce Maďarov, Židov, Ukrajincov, k tomu Poliaci… Boli vlastne len dve možnosti: alebo sa slovenské elity vzdajú tradičného programu alebo ho budú chcieť naplniť… Okolo týchto možností oscilovala slovenská politika počas celej existencie Československa. V šesťdesiatych rokoch prevládla druhá tendencia…

Menej

Novotný nešetrne siahal na mýty a symboly? To znie ako politická chyba…

Bola to veľká politická nerozvážnosť, krátkozrakosť, ktorá mimochodom tiež súvisela s kolektívnou pamäťou. A myslím, že to malo negatívne dôsledky na vývin slovenskej spoločnosti, ktoré vidno dodnes. Napr. v diskusiách o hrdinoch, symboloch, identite…

Celá odpoveď

Dvadsať rokov pred Šesťdesiatym ôsmym a dvadsať rokov po ňom sa tabuizovala téma Tiso a vojnový slovenský štát. Nijaká verejná diskusia, nijaké hľadanie pravdy o vine a zodpovednosti. Slovenská spoločnosť nemala šancu sa vyrovnať so škvrnami na vlastnej minulosti zvnútra. Tie sa iba potichu a výberovo zneužívali, keď bolo treba niekoho odstaviť. Ale rovnako sa v päťdesiatych rokoch tabuizovala dokonca aj téma Povstania! K zakázaným témam patril pred rokom 1968 napr. aj dnes taký samozrejmý Štefánik. Veľkou provokáciou Novotného režimu bol nový štátny znak, ktorý zaviedla Ústava z roku 1960 a v ktorom na hrudi tradičného českého leva nahradila slovenský dvojkríž na trojvrší partizánska vatra pod tatranskými štítmi. V dobovom diskurze sa tento nový znak vtipne označoval ako „opekačka pod Kriváňom“. Len v tomto kontexte možno pochopiť istú zmes konzervativizmu a resentimentu, ktorú dobre ilustruje odznak vydaný roku 1968: spája sa na ňom príznančne modifikované heslo Francúzskej revolúcie s dlho zakazovaným – a dnes opäť celkom samozrejmým – slovenským dvojkrížom.

Menej

 

Hovoríte o ekonomických problémoch Slovenska, ale ekonomika celého štátu bola v zlej kondícii.

Máte pravdu, 3. päťročnica v Československu vlastne skrachovala, začiatkom šesťdesiatych rokov chýbali na trhu potraviny, uhlie… Preto bola ekonomická reforma ďalšou veľkou témou a po nástupe Dubčeka bolo jej spustenie hotovou vecou. Hoci problémy boli celoštátne, portfólio ekonomického a sociálneho dlhu bolo na Slovensku predsa len o čosi pestrejšie a toxickejšie ako v Česku.

Celá odpoveď

Slovensko bolo menej urbanizované, historicky bolo ekonomicky slabšie a rozdiely sa nestierali, naopak, čím ďalej tým viac sa prejavovala diskriminácia v hospodárskom rozvoji, ktorý bol v plánovanej ekonomike dirigovaný administratívne. Na Slovensku sa sústreďoval ťažký priemysel, mnoho podnikov tu malo len pobočky a centrály boli v českej časti štátu, takže ich produkcia sa tu nezúročila. To je celá veľká kapitola…

Menej

Váš projekt má podtitul Československo a Európa v roku 1968. Má náš Šesťdesiaty ôsmy niečo spoločné s tým európskym?

Prirodzene, súvislosti sú zrejmé. Šesťdesiaty ôsmy bol všeobecne predovšetkým o revolte, očakávaní zmeny a o veľkých nádejach. V Paríži, Berkeley, aj u nás. V poststalinskom Československu, rovnako ako v krajinách, kde vládli demokratické pomery, volali ľudia po spravodlivejšom usporiadaní verejných vecí a žiadali skoncovať s pokrytectvom moci. Aj tu, aj tam ľudia nastavovali proti zbraniam kvety. Všeobecne povedané, revolty predstavovali svojím spôsobom pokusy o narušenie statu quo, ktorý svetu vnútila Studená vojna ako dedičstvo Druhej svetovej vojny.

Napriek tomu, že Európu rozdeľovala Železná opona?

Železná opona nebola hermetickým uzáverom a presakovanie cez ňu sa dá pozorovať už dlho pred rokom 1968, keď bariéry celkom padli. Stačí si prelistovať módne časopisy… Alebo, pozrite si napríklad Grečnerov film Nylonový mesiac z roku 1965 a zistíte, že mládež v Bratislave šalela za Beatles rovnako ako v Hamburgu či Londýne. Spomeňte si na Formanov slávny muzikál Hair o konflikte mladej a starej Ameriky. Motív generačného konfliktu  nájdete aj v Nylonovom mesiaci, ibaže v bratislavských kulisách.

Celá odpoveď

A aj u nás boli symbolom revoltujúcej mládeže vlasy. Režim si to dobre uvedomoval, v školách za dlhé vlasy chlapcov trestali, ich nosenie sa sankcionovalo a polícia „vlasáčov“ evidovala. Neboli tu však komunity hippies, ani to, čo poznáme napr. zo západného Nemecka ako Wohngemeinschaften. Emblémom či problémom doby neboli ani drogy.

Menej

Spomínate generačný konflikt ako jeden z nosných prvkov revolty mládeže. Ako to bolo u nás?

V súvislosti so Šesťdesiatym ôsmym v zahraničí sa zvykne hovoriť o konflikte mladej generácie, ktorá vyrástla v povojnovom období na televízii a rock’n’rolle s generáciou staršou, ktorej mladosť sa spájala s rádiom a džezom. U nás potenciál pre podobný generačný konflikt existoval tiež, ale keďže vývin sociálnych vzťahov retardoval totalitný systém, prejavy tohto konfliktu neboli zďaleka také intenzívne. Aj u nás bola mládež mimoriadne aktívna, ale odpor voči starým poriadkom neviedol tak zreteľne po generačnej línii a hlavných protagonistov „obrodného procesu“ sotva možno označiť za mladých.

Fotografie ukazujú, že idolmi západoeurópskych demonštrantov boli Ho Či Min, Mao alebo Che Guevara… Nakoľko s tým korešponduje dubčekovský „obrodný proces“?

Tieto „ikony“ sa v Československu, ktoré malo vlastnú skúsenosť s komunistickou revolúciou, jednoducho nemohli stretnúť s pochopením. Práve v tejto súvislosti sa ukazuje najzásadnejší rozdiel medzi Šesťdesiatym ôsmym v Československu a v západných demokraciách: kým v Paríži, Berlíne či Berkeley radikálni študenti atakovali „tradičné hodnoty“, u nás išlo naopak o ich revitalizáciu.

Celá odpoveď

Inak, dubčekovský demokratický socializmus mal v Európe množstvo sympatizantov a v Taliansku, najmä v Bologni, žije jeho kult dodnes. Jeden z vodcov hnutia ľavicovej mládeže v Nemecku, Rudi Dutschke, považoval dubčekovský politický model za „hľadanie novej cesty ako spojiť socializmus, skutočnú slobodu jednotlivca a demokraciu“. V tom čase mal 28 rokov. Augustová invázia do Československa bola pre mnohých šokom a vytriezvením.

Menej

Vo Francúzsku či Nemecku sa o dedičstve Šesťdesiateho ôsmeho viedli pri nedávnom výročí dlhé debaty. Nie vždy nekonfliktné…

Šesťdesiaty ôsmy, to je parížsky Máj ’68, študentské hnutie v Nemecku, demonštrácie v Poľsku, Británii, Taliansku, Holandsku…, búrlivé časy zažili Spojené štáty či Japonsko. Bez ohľadu na to, akým znamienkom sa v týchto debatách Šesťdesiaty ôsmy hodnotí, je faktom, že priniesol dramatické zmeny v postojoch a myslení.

Celá odpoveď

To, ako vyzerá myslenie o spoločnosti v dnešnej Európskej únii, je do značnej miery práve výrazom týchto zmien. Napr. akcent na ekológiu, feminizmus, multikulturalizmus, prevratná zmena v prístupe učiteľov a rodičov k výchove alebo aj narušenie tradičného modelu rodiny – to všetko sa v nasledujúcich desaťročiach stalo prirodzenou súčasťou mainstreamu spoločenského myslenia. To je jedna zo zásadných odlišností západoeurópskeho Šesťdesiateho ôsmeho od toho nášho.

Menej

Môže byť tento moment vysvetlením rozdielov v postojoch a myslení elít tzv. starých a nových členských štátov EÚ?

Bežní ľudia v krajinách sovietskeho bloku vedeli len málo o zmenách, ktorými prešla západná spoločnosť od roku 1968. Po páde Železnej opony si prejavy iného uvažovania síce všimli, ale zväčša si ich vysvetľovali po svojom alebo ich nechápali. Cítili sa rovnakými Európanmi. V skutočnosti im však chýbali práve tie dve dekády po Šesťdesiatom ôsmom. Jeden príklad za všetky: aj u nás vznikli „Zelení“, ale na politickej scéne sa im udržať nepodarilo. Ekológia nepatrí k silným témam politického diskurzu nikde v bývalom východnom bloku.

Takže to je dôsledok Augusta a tzv. normalizácie?

August znamenal nielen koniec Pražskej jari, ale aj nemožnosť prirodzeného využitia energie celej generácie jej protagonistov. Normalizácia znamenala zabudnúť na Šesťdesiaty ôsmy so všetkým, čo k nemu patrí. Dokonca aj na „víťazstvo nad kontrarevolúciou“. V „normalizovanom“ Československu sa vo veľkom oslavovalo „februárové víťazstvo“, teda prevzatie moci komunistami roku 1948, ale „augustové víťazstvo“ si režim nepripomínal. Na 21. augusta sa nevyvesovali na kandelábre sovietske zástavky, ani portréty Brežneva či Husáka. Odkaz Dubčekovej éry sa v tomto tichu zmenil na mýtus a súčasťou mýtu sa stali aj jeho hlavní protagonisti. Ich návrat z krajiny mýtov do reality po roku 1989 bol pre mnohých sklamaním. A na tomto mýte sa už nedala postaviť cesta k ére sociálnych sietí a hipu-hopu.