1968: Rok, na ktorý by sme nemali zabudnúť…

O projekte GACY ’68, ale aj o tom, ako si pamätáme rok 1968 a a na čo by sme nemali zabúdať v súvislostiach slovenských i európskych hovorí Ľubor Matejko

Ľubor Matejko (Univerzita Komenského v Bratislave), koordinátor projektu
Prelomový rok 1968

——————————

Za „motto“ projektu ste si vybrali Platónovu Alegóriu o jaskyni. Prečo?

Platónova alegória je o ľuďoch, ktorí nemôžu alebo nechcú vidieť a spoznať svet okolo seba, ale aj o ľuďoch, ktorí svoje poznanie túžia sprostredkovať ostatným. Príbehy podobné tomu Platónovmu sa v dejinách človeka odohrali veľa razy a odohrávajú sa aj dnes. Ukazujú, že ľudské poznanie nedokážu zastaviť ani prekážky, ani nedôvera, strach, či neochota ľudí uvidieť realitu. Niekedy sa pre jednotlivca končia smutne, ako u Platóna, ale nie vždy.

Ak hovoríte, že treba vidieť obraz reality, a nie jej tieň, ako tomu máme rozumieť?

Šesťdesiaty ôsmy vnímajú rozliční ľudia rozlične. Najvýraznejšie tu asi pôsobí generačný faktor, ale nielen ten. V zásade je predstava každého z nás determinovaná najmä štruktúrou informácií, ktoré tvoria skladačku. Dokonca aj u tých, čo Šesťdesiaty ôsmy zažili, lebo čosi bolo pre nich dôležitejšie, a čosi si ani nevšimli. Trochu to pripomína surrealistický obraz, v ktorom sa prelína sen a realita. A v sne sa aj tieň môže javiť ako realita, to poznáme všetci.

Chcete teda oddeliť sen od reality?

Skôr rozpoznať prepojenie medzi nimi, odlíšiť ich. A odlíšiť aj rozličné reality. Na to sú dôležité detaily. Jeden príklad: samo slovo realita sa u nás v novinách po 21. auguste písalo s veľkým R. Dnes si už na to málokto spomenie, ale vtedy mal tento nezvyčajný detail veľký význam a ľudia mu dobre rozumeli. Všimli si ho dokonca aj v Moskve. Nie preto, že by sa nejako mimoriadne zaujímali o slovenský pravopis, ale preto, lebo si uvedomovali, že sa tak vyjadruje zmena obsahu pojmu „realita“, konflikt dvoch realít. Nová realita sa musela odlíšiť od toho, čo sa za realitu považovalo ešte včera.

 Prečo vlastne rok 1968?

Vlastne nejde len o rok 1968. Ide o Šesťdesiaty ôsmy ako sociálny a kultúrny fenomén. Ten netrval len dvanásť mesiacov a vstúpil do života každej rodiny, ulice, obce a je súčasťou kolektívneho spomínania a identity. Spája sa s udalosťami, hodnotami a osobnosťami, bez ktorých si ťažko predstaviť dnešné Slovensko i Európu. Z hľadiska kolektívneho spomínania je unikátny v tom, že ešte žijú ľudia, ktorí ho prežili, ale zároveň už uplynulo dosť času, aby sa otvorili archívy a mohli sme uvidieť aj to, čo malo ostať skryté.

 

Aké sú možnosti archívnych výskumov? Nie je už všetko podstatné prebádané?

Za ostatných desať rokov sa publikovalo, resp. sprístupnilo množstvo dokumentov, ktoré boli predtým nedostupné. Ale to, že sa dokumenty publikovali, ešte neznamená, že sa aj využívajú. U nás, aj v iných krajinách EÚ. Navyše, rozhodne nie všetko je prebádané a stále sa vedú diskusie o možnostiach interpretácie tých či iných dokumentov.

Na čo sa vo výskume sústreďujete?

Robíme vlastný výskum v domácich archívoch, ale aj v zahraničí. Mnoho vecí sa „neupieklo“ u nás, niečo sa dá lepšie pochopiť až pri pohľade zo zahraničia. To platí o „veľkých“ i „malých“ dejinách.

Čo myslíte pod „veľkými“ dejinami?

Dejiny písané v kabinetoch politikov. Dobrým príkladom je nahrávka telefonického rozhovoru Brežneva a Dubčeka, ktorý sa odohral 13. augusta večer, teda týždeň pred inváziou. To je významný prameň k „veľkým“ dejinám. Hovorí o kritickom momente vo vzťahu vládcu svetového impéria a jeho taktizujúceho vazala.

O čom sa zhovárali?

Rozhovor trval skoro poldruha hodiny a aj z textového prepisu cítiť mimoriadne silný emotívny náboj. Brežnev vytrvalo tlačí na „plnenie sľubov“ zo schôdzky v Čiernej nad Tisou a Bratislavy a Dubček vysvetľuje, ospravedlňuje, či lepšie povedané vyhovára sa a zúfalo sa pokúša získať čas. Miestami stráca nervy. Hovorí dokonca o odstúpení z funkcie.

Dá sa tomu rozumieť tak, že Dubček dal Brežnevovi súhlas na intervenciu?

Ťažko povedať, čo rozumel pod „opatreniami“ Dubček a čo Brežnev. A či rozumeli to isté. Objasnil by to možno záznam z rokovaní medzi štyrmi očami v Čiernej nad Tisou, ale ten sa nerobil. V kontexte rozhovoru však túto repliku sotva možno chápať ako súhlas s vojenskou intervenciou. A už vôbec nie ako pozvanie, hoci sa to niekedy robí. Z toho, ako Dubček v rozhovore manévruje, jasne vyplýva, že slovnému tlaku nemienil lacno ustúpiť a že „súhlasil“ len s tým, čo bolo jasné aj bez jeho súhlasu. Samozrejme, mohol tušiť, že hrozí aj vojenská intervencia, ale ak by to tak aj bolo, sotva by mohol krajinu pripraviť na najhoršie bez toho, aby situáciu sám nezhoršil.

Ako je to s tými „malými“ dejinami? Máte na mysli dejiny nie z pohľadu politických kabinetov, ale takpovediac zdola?

Realitu Augusta ’68 netvorí len príbeh Dubčeka, Brežneva či Husáka, o ktorých sa spravidla hovorí v učebniciach. „Malé“ dejiny – to je veľké pole dosiaľ neprebádaných a nevyužitých archívnych dokumentov. Veľmi bohatým prameňom je súkromná korešpondencia. Listy často odkrývajú najintímnejšie pocity ľudí. V uzneseniach Politbyra sa o takýchto veciach veľa nepíše… Žiaľ, mnohé listy z tých čias skončili dávno v koši.

Ako sa teda dá dostať k súkromným listom obyčajných ľudí?

Časť listov, ktoré prešli cez štátne hranice, zachytili napríklad tajné služby, ktoré ich v rámci tzv. perlustrácie otvárali a ich obsah zaznamenali. No a, samozrejme, sú aj originály, kade tade roztratené a zabudnuté v starých skriniach… Do archívu sme tak napríklad získali list, ktorý ilustruje príbeh bývalého náčelníka železničnej stanice v Banskej Bystrici. Jeho meno nie je dôležité, môžeme ho volať Jozef Mak, človek-milión. Roku 1964 ho zbavili funkcie a preradili na robotnícke miesto za to, že dal kolegom na stanici prečítať interné materiály KSČ o rehabilitácii Gustáva Husáka. List zo začiatku roka 1968 je krásnou ukážkou životného pocitu obyčajného človeka tých čias.

Skôr ako sa spýtam na ten životný pocit, možno by bolo dobre vysvetliť, o čo išlo v kauze „Husák a Mak“.

Husáka zvalcoval režim, ktorý sám pomáhal etablovať. Keď sa stal nepohodlným, zatkli ho a od roku 1951 do roku 1954 ho držali vo vyšetrovacej väzbe ŠtB. Po rokoch mučenia ho napokon odsúdili. Prepustili ho až roku 1960 a ďalšie tri roky trvalo, kým ho rehabilitovali. Husák začal aktívne vystupovať na straníckych fórach, čo vyvolávalo nevôľu starej garnitúry a doplatil na to aj náš Jozef Mak.

Vráťme sa k listu. Čo hovorí o životnom pocite obyčajného človeka v Šesťdesiatom ôsmom?

Jozef Mak napísal list v januári 1968, keď sa už začínalo Husákovo „hviezdne obdobie“, ale on ešte stále žil s pocitom zatrpknutosti, strachu a nedôvery. V liste odpovedá bratovi, ktorý mu očividne vlieval nádej, že aj preňho už svitá na lepšie časy:

Jozef Mak zrejme bratovi píše úprimne, ale je to len jeden list. Dá sa z neho usudzovať, aký bol pocit bežného človeka?

Ilustruje atmosféru doby. Podobná zmes skepsy, strachu, podozrievavosti a nedôvery je dosť typická. To, samozrejme, neznamená, že by sa Jozef Mak nesmial, nemiloval, nechodil na futbal a pod. Vlastne ani nejde o pocit, skôr o životný postoj: akceptovanie stavu paralelných životov, jedného súkromného a druhého verejného. Vzťah k štátu ako k hroznému nástroju moci, nie ako k inštitúcii, ktorá je tu pre lepší život človeka. Tento moment často zaznieva aj v nahrávkach svedkov, ktoré robíme.

Neruší vás, že výpovede pamätníkov sú subjektívne?

Pre historika je vždy lepšie, keď nejaký prameň má, ako keď ho nemá. Pre výskum pamäte sú takéto výpovede dokonca nevyhnutné a ich subjektívnosť je plusom. To od nich vlastne očakávame – osobnú skúsenosť. Bez poznania životných pocitov ľudí sa z obrazu reality vytráca životná plnosť a ostáva iba jej tieň, schéma bez farby, chuti a vône. Taká schéma má zvláštnu schopnosť prispôsobovať sa. Pozrite si učebnice dejepisu a uvidíte, ako ľahko sa dá schéma prispôsobiť.

Napriek tomu, subjektívnosť má aj svoje mínusy…

Rozprávanie každého z nás, či chceme alebo nechceme, podmieňujú rozličné okolnosti, generačné, geografické, sociálne aj osobnostné… Funguje jav, ktorý sa v sociálnej psychológii nazýva kognitívna disonancia.

O čom hovoria ľudia najviac, keď sa ich pýtate na Šesťdesiaty ôsmy?

Dnes si väčšina pamätníkov spomína najviac na 21. august. To je zvyčajne prvá bezprostredná reakcia, keď začneme rozhovor. Je to pochopiteľné, bol to silný zážitok. Ostatné kúsky reality Šesťdesiateho ôsmeho sa javia ako drobnosti, ktoré si vybavujú v pamäti až pri podrobnejšom rozhovore.

Aký je obraz Augusta očami ulice?

Dominuje šok. Z tých rozprávaní, čo poznám, by sa dali urobiť rozličné mozaiky, napr. takáto:

Vrátnička v starej smaltovni na okraji hlavného mesta musela odovzdať služobnú pištoľ. Všade rachot a škrípanie železa, všetko sa otriasa. Ľudia vybiehajú z domov v pyžamách, iba redaktor nočného vydania populárnych novín spí tak tvrdo, že ho zobudí až búchanie na dvere. Do redakcie sa dobíja Kamil, ktorý prešiel krížom celé mesto a zdesil sa. Tanky, zmätok, virvar. Uprostred hukotu počuť často otázku „Počemu?“. Cudzinec v uniforme vyššieho dôstojníka, čo si pri jedinom moste cez Dunaj svieti baterkou do mapy, sa však pýta „Gde ulica Dostojevskogo?“ Nikto sa nedozvie uspokojujúcu odpoveď.

Šesťdesiaty ôsmy nie je len o Auguste. Ako a prečo sa vlastne rok 1968 stal u nás Šesťdesiatym ôsmym?

Máte pravdu, nie je len o Auguste. Pre niektorých sa začal v Januári, keď za najvyššieho predstaviteľa Komunistickej strany zvolili Alexandra Dubčeka. Pre zasvätenejších sa však začal už v júni 1967, keď Ludvík Vaculík, Milan Kundera a Antonín Liehm na zjazde spisovateľov  ostro kritizovali situáciu v komunistickom Československu. Bol to nesporný signál, že v bábkovom štáte na okraji Sovietskeho impéria sa čosi mení. Aj Dubček kritizoval svojho vtedajšieho straníckeho šéfa, Novotného, práve v tomto roku. A čoskoro ho aj nahradil.

Takže sa dá povedať, že Šesťdesiaty ôsmy sa začal už v roku 1967?

Šesťdesiaty ôsmy je aj o špecifickej atmosfére politického a kultúrneho vrenia a táto atmosféra sa formovala oveľa dlhšie. Ak chápeme Šesťdesiaty ôsmy ako sociálny a kultúrny fenomén, ktorý zasiahol prakticky celý svet, tak jeho počiatky siahajú do päťdesiatych rokov. U nás sa rodil z atmosféry uvoľnenia po smrti Stalina. Kritika kultu osobnosti a Stalinových zločinov, masové prepúšťanie väzňov a rehabilitácie – to všetko bolo súčasťou politického odmäku v ZSSR za Chruščova, najmä od roku 1956. A to všetko zažil na vlastné oči v Moskve aj Dubček. Nečudo, že rehabilitácia obetí sa stala jednou z jeho top tém. Keď Chruščova roku 1964 poslali „do dôchodku“, odmäk sa v Sovietskom zväze skončil. U nás sa proces uvoľňovania rozbiehal pomalšie, ale nezastavil sa a vyvrcholil v Šesťdesiatom ôsmom.

Poznal sa Dubček s Chruščovom?

Áno. Dubček v čase, keď bol ešte „len“ šéfom slovenskej „sekcie“ KSČ, hostil Chruščova na návšteve v Banskej Bystrici, pri príležitosti 20. výročia SNP. Túto udalosť dokumentuje fotografia, ktorá by sa mohla volať aj „Netušiaci“: sú na nej hlavní protagonisti dvoch „jarí“: Chruščov, netušiaci, že o necelé dva mesiace ho odvolajú, a Dubček, netušiaci, že o pár rokov sa stane ikonou ďalšej „jari“… a tiež skončí „odídený“.

Šesťdesiaty ôsmy sa teda začal v roku 1956?

Začiatok Šesťdesiateho ôsmeho ako kultúrneho fenoménu by sme u nás pokojne mohli datovať do roku 1956 alebo dokonca ešte o čosi skôr. Roku 1956 našli čitatelia v Kultúrnom živote Tatarkovho Démona súhlasu, ktorý hovoril o demoralizácii spoločnosti, žijúcej v strachu povedať pravdu.

Spomínali ste, že v Československu sa atmosféra uvoľňovala pomalšie…

Časť politických väzňov (medzi nimi aj Husáka) prepustili roku 1960 na základe všeobecnej amnestie prezidenta Novotného pri príležitosti prijatia novej Ústavy, ktorá vyhlasovala Československo za socialistický štát. Ďalším míľnikom bola ich rehabilitácia roku 1963. V tejto fáze sa uvoľnenie dotklo aj nášho Jozefa Maka. Celé sa to označovalo ako „obrodný proces“. V tom istom roku si mohli ľudia kúpiť slovenský preklad Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča a s úžasom čítať o utrpení väzňov v Gulagu. A v tom istom roku mohli slovenskí čitatelia vzrušene debatovať o Tatarkovom Démonovi, ktorý konečne vyšiel aj knižne.

Výraz „obrodný proces“ sa zvyčajne spája až s Dubčekovou érou…

Áno, ale to len preto, lebo vtedy vrcholil a akosi sme zabudli, že obsah tohto pojmu sa vyvíjal. V diskurze sa vyskytoval už celé roky predtým, a to v súvislosti s nápravou chýb z čias kultu osobnosti. V tomto zmysle ho spomenul napr. Gustáv Husák v jednom prejave roku 1964. Ešte ako „obyčajný“ účastník vystúpil na krajskej konferencii KSČ a predsedajúci ho zahriakol, že prekročil časový limit na diskusný príspevok. Je to zvláštny prejav. Ukazuje celú zložitosť vtedajšej reality.

Myslíte to, že Husák najprv pomohol režim nastoliť, potom ho ten istý režim zomlel a potom ho išiel obrodzovať? 

Áno, aj to. A dodajme, že ten istý Husák bol potom strojcom „normalizácie“, ktorá „obrodný proces“ potlačila. Ak si ho však pamätáme len ako „normalizátora“, je to ďalší príklad situácie, keď sa pozeráme na tieň, a myslíme si, že vidíme realitu. Treba však povedať, že „obrodný proces“ nie je pojmom, ktorý by úplne vystihoval fenomén Šesťdesiateho ôsmeho. Aj keď s týmto pojmom dobový diskurz bežne narábal. Šesťdesiaty ôsmy má mnoho vrstiev, ktoré vidíme až s odstupom času. Mne osobne znie výraz „obrodný proces“ tak trochu čudne. Ak aj vám, znamená to, že mu už dnes ťažko celkom porozumieť. Bol súčasťou dobového politického slovníka. A, mimochodom, aj pojem „obrodný proces“ má viacero sémantických vrstiev.

Znie to ako archeológia v lingvistike…

Význam slova sa v čase mení. Najstaršia významová vrstva pojmu „obrodný proces“ sa konštituovala v počiatkoch diskusií o náprave „chýb“ a „deformácií“. Najmladšia sa formovala za Dubčeka. Vtedy však už nešlo len o rehabilitáciu komunistov, ktorí sa ocitli vo väzení, ale aj o ostatné obete totality, vrátane kňazov, rehoľníkov, cirkevných hodnostárov. Tisíce a tisíce ľudí. 9. mája 1968 (na výročie konca vojny!) dokonca prepustili Alexandra Macha, ministra vnútra vojnovej Slovenskej republiky.

KSČ pripustila, aby sa „obrodný proces“ dotkol aj cirkvi ako úhlavného nepriateľa ateistického režimu? A človeka odsúdeného ako vojnového zločinca?

Šaňo Mach – to je osobitná kapitola, ale pokiaľ ide o cirkvi, po nástupe Dubčeka sa odčinenie krívd, ktoré sa im stali, javilo akosi systémovo logické. To je jeden zo znakov Šesťdesiateho ôsmeho. Mnohoročné volanie po rehabilitácii vyústilo v prirodzenej logike všeľudského etického normatívu: obeť ako obeť. Ateistický režim ustúpil z pozícií, ktoré sa zdali veľmi pevné. Za všetky príklady aspoň dva, ktoré ilustrujú dynamiku vývinu udalostí.

Zvláštne, že režim tak úspešne ovládol katolícke Slovensko s jeho rurálnym konzervativizmom.

Myslel som skôr na zlý stav v cirkvách. Významným dielom k tomu prispel teror, tisíce a tisíce kňazov a rehoľníkov uväznili, dali do „výroby“, panoval strach. Cirkvi sa dostali pod plnú kontrolu štátu. Množstvo kňazov sa zlomilo. Ale máte pravdu, aj ateizácia postúpila. Podpísala sa pod to aj kolektivizácia a industrializácia a s nimi súvisiace sociálne zmeny. Za dvadsaťpäť rokov od vojny sa počet obyvateľov Bratislavy zdvojnásobil a dosiahol takmer 300 tisíc, rástli aj ďalšie mestá, v mestách stúpala rozvodovosť… Slováci už neboli tým rurálnym spoločenstvom, čo predtým.

V liste Jozefa Maka je zaujímavá indícia o regionálnych rozdieloch: pomery v Bratislave považuje za podstatne liberálnejšie ako v Banskej Bystrici.

Samozrejme, rozdiely v regiónoch nie je ťažké nájsť. Preto sa v projekte chceme pozrieť na „Pražskú“ jar nielen v Bratislave, ale aj v mestečkách či obciach Slovenska. A oprášiť príbehy, ktoré sa za normalizácie z pamäti miestnych komunít vytratili. Mimochodom, konštatovanie o regionálnych rozdieloch platí aj pre celé Československo: iná situácia bola v Česku, iná na Slovensku. Preto sa rozdiely v národných naratívoch pociťovali aj vtedy, a preto ich vidno aj dnes. Šesťdesiaty ôsmy zo slovenského pohľadu nebol celkom o tom istom, ako Šesťdesiaty ôsmy z pohľadu českého.

Čím je špecifický ten „slovenský“ Šesťdesiaty ôsmy?

Predaugustovému verejnému diskurzu vládli dve hlavné témy: demokratizácia a federalizácia. Podľa dobového aforizmu český program hlásal „Nejdřív demokracie, a pak federace“, kým v slovenskom sa často zdôrazňovala federácia, ktorá sa miestami akoby zlievala s predstavou demokracie. Aj v citovanom rozhovore Dubčeka s Brežnevom vysvetľuje Dubček „neplnenie termínov“ tým, že federalizácia prináša zložitejšie schvaľovacie procedúry, teda istú demokratizáciu. Petr Pithart hovorí že Šesťdesiaty ôsmy sa zrodil ako výsledok ambícií slovenského nacionálneho programu a pražskej liberálnej inteligencie.

V čom tkveli príčiny slovenskej otázky?

V šesťdesiatych rokoch sa vystupňoval pocit kolektívnej krivdy, ktorý bol reakciou na to, že Novotného režim nešetrne siahal na hrdinov, mýty a symboly. Pocit krivdy súvisel aj s ekonomickými problémami, ktoré boli v slovenskej časti štátu podstatne ťaživejšie ako v českej. Ale to boli len bezprostredné podnety, príčiny boli hlbšie. Česko-slovenské vzťahy prešli v 20. storočí rozličnými peripetiami a aby sme to naozaj vysvetlili, treba ísť až do 19. stor.

Novotný nešetrne siahal na mýty a symboly? To znie ako politická chyba…

Bola to veľká politická nerozvážnosť, krátkozrakosť, ktorá mimochodom tiež súvisela s kolektívnou pamäťou. A myslím, že to malo negatívne dôsledky na vývin slovenskej spoločnosti, ktoré vidno dodnes. Napr. v diskusiách o hrdinoch, symboloch, identite…

 

Hovoríte o ekonomických problémoch Slovenska, ale ekonomika celého štátu bola v zlej kondícii.

Máte pravdu, 3. päťročnica v Československu vlastne skrachovala, začiatkom šesťdesiatych rokov chýbali na trhu potraviny, uhlie… Preto bola ekonomická reforma ďalšou veľkou témou a po nástupe Dubčeka bolo jej spustenie hotovou vecou. Hoci problémy boli celoštátne, portfólio ekonomického a sociálneho dlhu bolo na Slovensku predsa len o čosi pestrejšie a toxickejšie ako v Česku.

Váš projekt má podtitul Československo a Európa v roku 1968. Má náš Šesťdesiaty ôsmy niečo spoločné s tým európskym?

Prirodzene, súvislosti sú zrejmé. Šesťdesiaty ôsmy bol všeobecne predovšetkým o revolte, očakávaní zmeny a o veľkých nádejach. V Paríži, Berkeley, aj u nás. V poststalinskom Československu, rovnako ako v krajinách, kde vládli demokratické pomery, volali ľudia po spravodlivejšom usporiadaní verejných vecí a žiadali skoncovať s pokrytectvom moci. Aj tu, aj tam ľudia nastavovali proti zbraniam kvety. Všeobecne povedané, revolty predstavovali svojím spôsobom pokusy o narušenie statu quo, ktorý svetu vnútila Studená vojna ako dedičstvo Druhej svetovej vojny.

Napriek tomu, že Európu rozdeľovala Železná opona?

Železná opona nebola hermetickým uzáverom a presakovanie cez ňu sa dá pozorovať už dlho pred rokom 1968, keď bariéry celkom padli. Stačí si prelistovať módne časopisy… Alebo, pozrite si napríklad Grečnerov film Nylonový mesiac z roku 1965 a zistíte, že mládež v Bratislave šalela za Beatles rovnako ako v Hamburgu či Londýne. Spomeňte si na Formanov slávny muzikál Hair o konflikte mladej a starej Ameriky. Motív generačného konfliktu  nájdete aj v Nylonovom mesiaci, ibaže v bratislavských kulisách.

Spomínate generačný konflikt ako jeden z nosných prvkov revolty mládeže. Ako to bolo u nás?

V súvislosti so Šesťdesiatym ôsmym v zahraničí sa zvykne hovoriť o konflikte mladej generácie, ktorá vyrástla v povojnovom období na televízii a rock’n’rolle s generáciou staršou, ktorej mladosť sa spájala s rádiom a džezom. U nás potenciál pre podobný generačný konflikt existoval tiež, ale keďže vývin sociálnych vzťahov retardoval totalitný systém, prejavy tohto konfliktu neboli zďaleka také intenzívne. Aj u nás bola mládež mimoriadne aktívna, ale odpor voči starým poriadkom neviedol tak zreteľne po generačnej línii a hlavných protagonistov „obrodného procesu“ sotva možno označiť za mladých.

Fotografie ukazujú, že idolmi západoeurópskych demonštrantov boli Ho Či Min, Mao alebo Che Guevara… Nakoľko s tým korešponduje dubčekovský „obrodný proces“?

Tieto „ikony“ sa v Československu, ktoré malo vlastnú skúsenosť s komunistickou revolúciou, jednoducho nemohli stretnúť s pochopením. Práve v tejto súvislosti sa ukazuje najzásadnejší rozdiel medzi Šesťdesiatym ôsmym v Československu a v západných demokraciách: kým v Paríži, Berlíne či Berkeley radikálni študenti atakovali „tradičné hodnoty“, u nás išlo naopak o ich revitalizáciu.

Vo Francúzsku či Nemecku sa o dedičstve Šesťdesiateho ôsmeho viedli pri nedávnom výročí dlhé debaty. Nie vždy nekonfliktné…

Šesťdesiaty ôsmy, to je parížsky Máj ’68, študentské hnutie v Nemecku, demonštrácie v Poľsku, Británii, Taliansku, Holandsku…, búrlivé časy zažili Spojené štáty či Japonsko. Bez ohľadu na to, akým znamienkom sa v týchto debatách Šesťdesiaty ôsmy hodnotí, je faktom, že priniesol dramatické zmeny v postojoch a myslení.

Môže byť tento moment vysvetlením rozdielov v postojoch a myslení elít tzv. starých a nových členských štátov EÚ?

Bežní ľudia v krajinách sovietskeho bloku vedeli len málo o zmenách, ktorými prešla západná spoločnosť od roku 1968. Po páde Železnej opony si prejavy iného uvažovania síce všimli, ale zväčša si ich vysvetľovali po svojom alebo ich nechápali. Cítili sa rovnakými Európanmi. V skutočnosti im však chýbali práve tie dve dekády po Šesťdesiatom ôsmom. Jeden príklad za všetky: aj u nás vznikli „Zelení“, ale na politickej scéne sa im udržať nepodarilo. Ekológia nepatrí k silným témam politického diskurzu nikde v bývalom východnom bloku.

Takže to je dôsledok Augusta a tzv. normalizácie?

August znamenal nielen koniec Pražskej jari, ale aj nemožnosť prirodzeného využitia energie celej generácie jej protagonistov. Normalizácia znamenala zabudnúť na Šesťdesiaty ôsmy so všetkým, čo k nemu patrí. Dokonca aj na „víťazstvo nad kontrarevolúciou“. V „normalizovanom“ Československu sa vo veľkom oslavovalo „februárové víťazstvo“, teda prevzatie moci komunistami roku 1948, ale „augustové víťazstvo“ si režim nepripomínal. Na 21. augusta sa nevyvesovali na kandelábre sovietske zástavky, ani portréty Brežneva či Husáka. Odkaz Dubčekovej éry sa v tomto tichu zmenil na mýtus a súčasťou mýtu sa stali aj jeho hlavní protagonisti. Ich návrat z krajiny mýtov do reality po roku 1989 bol pre mnohých sklamaním. A na tomto mýte sa už nedala postaviť cesta k ére sociálnych sietí a hipu-hopu.